Aljaška je oprávnene snom nejedného vášnivého cestovateľa. Divoká krajina očarí návštevníkov jedinečnou prírodou a neopísateľnou krásou. 

Spolu s manželom sme zažili týždňovú plavbu loďou po Aljaške, prešli sme takmer 4-tisíc kilometrov a bol to naozaj magický zážitok. Na vlastné oči sme videli veľryby, kosatky, uškatce a viaceré ľadovce. Z úplnej blízkosti sme mali možnosť sledovať, ako sa z ľadovca odlamujú obrovské kryhy a padajú priamo do oceánu. Do najväčšieho štátu USA, ktorý sa nazýva aj poslednou hranicou (medzi človekom a divočinou) alebo Last Frontier, sme sa vybrali loďou. Plavili sme sa počas siedmich dní v jednom z najkrajších kútov sveta. Vyrážali sme z mesta Seattle cez záliv Inside Passage so zastávkami v hlavnom meste Aljašky s názvom Juneau. Zaujímavosťou tohto mesta je, že do neho nevedie žiadna cesta. Neskôr sme vyrazili do najsevernejšieho bodu našej cesty, k Hubbardovmu ľadovcu. Mesto Sitka, ktoré sa v minulosti za ruskej vlády nazývalo Novoarchangelsk, bolo hlavným mestom a sídlom pravoslávneho biskupa. Navštívili sme aj mesto Ketchikan, ktoré je známe ako hlavné mesto lososov.Idylická príroda

Zažili sme neuveriteľne krásnu prírodu, husté lesy, ostrovy, majáky na skalnatých cípoch a majestátne horské masívy. Zasnežené hory čnejúce sa z hmly a oblakov vytvárali počas celej plavby jedinečnú atmosféru. Tichý oceán v Aljašskom zálive mal sýtomodrú farbu, ktorá kontrastovala s prírodou všade navôkol. Tá bola všadeprítomná vďaka obrovským oknám na väčšine poschodí lode a priam na dotyk z vonkajšej paluby. Počas cesty sme sa snažili nájsť najznámejšie zviera v USA, Orliaka bielohlavého, na ktorého sme natrafili až v meste Ketchikan. Mali sme veľké šťastie, pretože sme počas plavby priamo z lode videli niekoľko Kosatiek dravých, čo bol pre nás s manželom Lucasom naozaj nezabudnuteľný zážitok.

Aj vďaka tomu, čo sme v divočine videli, sme si uvedomili, aké je dôležité chrániť prírodu. Sledovať majestátne Vráskavce dlhoplutvé v ich prirodzenom prostredí bolo niečo úžasné. Každých 40 – 50 minút sa nadychovali nad hladinou a práve vtedy sme mali ideálnu možnosť sledovať ich predtým, ako opäť zmizli v hlbinách oceánu. Počas niekoľkohodinového výletu sme videli až osem rôznych Vráskavcov dlhoplutvých. Rozoznať sa dajú najmä podľa chvosta, pretože každé zviera ho má jedinečný. Náš výlet bol ekologicky zameraný a mali sme z toho naozaj radosť. Sprievodkyňa nás počas plavby poučila nielen o vráskavcoch a veľrybách, ale aj o negatívnych dopadoch ľudstva na život rýb v oceáne a na celú prírodu Aljašky. Členovia posádky nám vysvetlili, že ak sa niektorá časť oceánu vplyvom ľudskej činnosti znečistí alebo sa v nej bude vyskytovať menej rýb, kosatky a vráskavce sa na toto miesto už nikdy nevrátia. Budú musieť migrovať a hľadať si nové miesto na život, čím sa im môže neustále zmenšovať prirodzené prostredie.

Počas plavby sme videli množstvo snehu a ľadu, ktoré tvorili ľadovce. Tých je na Aljaške približne 100- tisíc a len 616 z nich je oficiálne pomenovaných. „Okrem veľrýb, orliakov, vydier morských, lososov plávajúcich proti prúdu alebo popri kajakovaní, bola práve návšteva jedného z ľadovcov tým najlepším zážitkom našej cesty,“ spomína Zuzanin manžel Lucas.

Neopísateľný zážitok

Zdalo sa nám, že to bude najnudnejší deň z celej cesty, bez možnosti vystúpiť z lode. Na začiatku nás motivovala prednáška o tom, čo môžeme zažiť a čo nás čaká, keď bude dobré počasie. Pri vstupe do zátoky Yakutat nás na prekvapenie privítalo slnečné počasie bez oblakov. Hneď sa nám naskytol výhľad na tretiu najvyššiu horu severnej Ameriky, Mt Saint Elias. Loďou sme pokračovali do zátoky, v ktorej sa nachádza najdlhší prílivový ľadovec v Severnej Amerike. Trvalo niekoľko hodín, kým sme sa k nemu cez zužujúcu sa zátoku priblížili, aj keď vďaka rozprávkovému počasiu sme ho stále mali ako na dosah ruky.

„Hubbardov ľadovec je dlhý 122 kilometrov a nachádza sa na území východnej Aljašky a kanadského Yukonu. Na svojom konci sa stretáva s Tichým oceánom, v Zátoke rozčarovania, kde má šírku až 10 kilometrov. Práve na tomto mieste si človek uvedomí jeho krásu a majestátnosť,“ opisoval zážitky z dobrodružnej cesty Lucas.

Dôsledky klimatických zmien

Zaujímavosťou Hubbardovho ľadovca je to, že sa už po dobu sto rokov ako jeden z mála na Aljaške neustále zväčšuje. Hoci sa podľa slov lodnej sprievodkyne za posledných tisíc rokov zmenšil o desiatky kilometrov. Dôležitým úkazom pohybu ľadovcov je aj odtrhávanie ľadových krýh. Podľa odborníkov majú mechanické pohyby ľadovca väčší vplyv na jeho nárast alebo úbytok ako klimatické zmeny. Hubbardov ľadovec dokáže nahromadiť dostatočne veľa masy na svojom začiatku. Preto aj jeho časti, ktoré sa odlamujú a padajú priamo do oceána, nespôsobujú jeho rapídne zmenšovanie. So zvyšovaním globálnej teploty sa tvorí viac zrážok, ktoré sa v pohorí Saint Elias zmenia na sneh, čo umožňuje nárast ľadovca.

Ako sme sa približovali do čoraz užšej zátoky, loď začala narážať do malých kusov odlomeného ľadu, aj keď sme od neho boli vzdialení ešte niekoľko kilometrov. „Keď sme sa priblížili k ľadovcovej stene, z ktorej sa odlamovali časti ľadu veľké ako 10-poschodová budova, celá loď od neho nedokázala odtrhnúť oči. Farba ľadovca bola jedinečná modrá a žiarila vďaka slnku, ktoré dopadalo na jeho povrch. Pozorovanie ľadovca bolo hypnotizujúce a napínavejšie ako akýkoľvek akčný film,“ spomínajú na nezabudnuteľné zážitky Zuzana a Lucas. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako každá odtrhnutá ľadová kryha spôsobila hluk a vlny, ktoré sme pútavo sledovali. Výlet loďou k ľadovcu je ideálna možnosť, ako tento fenomén vidieť zblízka.

Plávajúci hotel MS Amsterdam

Divokou prírodou Aljašky sme sa celý čas plavili na lodi MS Amsterdam, ktorej posádku tvorilo 605 ľudí. Na lodi sa nachádzali aj prírodovedci a rôzni experti, ktorí nám celú cestu spríjemňovali poučnými prednáškami. Nevýhodou plavby bolo neustále kolísanie, ktoré bolo dosť citeľné. Na palube lode sa nachádzali rôzne reštaurácie, kaviarne s knižnicou, bary a bazén. V bazéne sme sa kúpali len raz, pretože čím sme sa plavili viac na sever, tým viac sme potrebovali zimné bundy a nie plavky. Mali sme dostatok času vychutnávať si okolitú prírodu, lebo loď sa pohybovala priemernou rýchlosťou 16,8 námorných uzlov, dohromady sme sa plavili až 3 774 kilometrov.

Splnili sme si sen, videli sme poslednú hranicu, alebo Last Frontier, a pritom sme si uvedomili, aká je príroda krehká. Mali sme možnosť vidieť obrovský ľadovec a jeho pohyby, zazreli sme aj veľryby, symbol Spojených štátov amerických, Orliaka bielohlaveho, morské vydry či lososy. Ako turisti v raji sme sa priblížili faune aj flóre, ktorá tam žije. Vďaka našej ceste sme sa dozvedeli mnoho o živote na Aljaške a o nadvláde prírody nad týmto územím. Uvedomili sme si, že naše činy majú vplyv na prírodu a ekosystém aj v krajine, ktorá je vzdialená tisícky kilometrov od miesta, kde žijeme. Možnosť navštíviť Aljašku na vlastné oči nám pomohlo uvedomiť si, aké je dôležité ochraňovať prírodu, aby sme sa do nej mohli aj v budúcnosti stále vracať.